Hore Topľou odpradávna viedla stará cesta. Kupci po nej chodievali z uhorskej krajiny do Poľska. Na
chrbte aj na vozoch prenášali tovar z jedného konca
krajiny na druhý. A kde boli kupci, tovar i peniaze, nikdy
nechýbali ani zlodeji a zbojníci, ktorí radšej z hotového
brali, ako by boli bývali sami statočnou cestou k dačomu
prišli.
Nuž veru aj kupcov okolo Tople neraz tak ozbíjali, že sa
potom ďalej poberali s holými rukami. Zbojníčiská sa v
tých časoch ľahko kdekoľvek skryli, lebo všade pri
riekach i potokoch rástli husté kroviny. A v nich bolo
vtáctva, dakde aj celé mrákavy.
Jedného dňa sa viezol na voze mladší kupec. Vraj bol na
trhu v Bardejove a chcel čo najskôr dôjsť do Trebišova,
lebo tam ho už iní priatelia- kupci očakávali. Ale nedošiel.
Keď bol už ani nie hodinu vzdialený od mesta,
zastali mu cestu neznámi chlapi a skričali na neho:
„Stoj, človeče, sem dušu alebo dukáty!“ Kupec sa ohradil:
„A či sa takto patrí, iba tak pre nič za nič pobrať, čo ste si
nezarobili?“ Zbojníkov strašne napálila táto reč a jeden
z nich, iste ten najhlavnejší , pleskol ho po ústach a ešte
zreval: „Vidím, že máš veľký jazyk, teraz nebudeš, že si sa
staval proti našej vôli.“ Kupec už od tej chvíle ani nevedel,
čo sa s ním robí. Zbojníci ho tak omráčili, že naskutku
sa mu zahmlilo v očiach. Tak sa mu potom zazdalo,
ako keby padal do velikánskej priepasti.
Ktovie, kedy prišiel k sebe kupec, čo ho títo lotri tak
doriadili. Keď otvoril oči, nevidel okolo seba nič iba
šašinu a husté lesy. Najviac sa však zľakol, keď zvôkolvôkol
krákali veľké vrany. Lenže nie tak zvyčajne ako iné
vrany, ale strašne, že mu prechodili po celom tele zimomriavky
od hrôzy. Ešte nikde inde tieto vtáky tak neškriekali.
No kupcovi iba vtedy studený pot vystúpil na čelo,
keď zbadal, že je celý od hlavy po päty zviazaný. Nuž si
len pomyslel:
„Ak sa teraz nepostavím na nohy, čierne vraniská ma
ubodajú i rozvláčia po okolí.“
Kupec sa chcel aj pohnúť, ale mohol iba toľko, čo nohy
troška nadvihol. Potom tam znova ležal ako dajaký kus
klady. A vrany jednostaj krúžili a škriekali, až mu zalíhalo
v ušiach. O chvíľu ho už také myšlienky nadchádzali, že
naisto odbíja jeho ostatná hodina. Veď ak mu dakto nepomôže,
zahynie hladom. I zadusiť sa môže v takom
položení. A darmo bude volať. Pre tie vtáky jeho hlas ďaleko
nedôjde. Nuž znova zatvoril oči nevedno, či spal,
alebo ležal v bezvedomí.
Ale predsa sa ešte raz zobudil, lebo zrazu pocítil , že už
nie je spútaný a že nielen ruky, ale aj nohy ani čo by mu
povolili. Nebol si pritom istý, či sa mu iba sníva, alebo či
je ozaj tak, ako cíti. Bál sa otvoriť oči, ale napokon sa
predsa len osmelil. A čo videl? Okolo seba svetlo a nad
ním usmiaty človek, čo mu vraví:
„Už som si myslel, že sa ani neprebudíš. Spal si tak tvrdo,
ani čo by si už bol nebohý.“
„Veď aj mne sa už zdalo, že som skôr taký ako živý,“ zašepkal
kupec a díval sa na človeka, čo sa nad neho
nakláňal a neprestajne sa mu díval do očí. Tu mu prišlo
na um, či sa nebodaj nevrátil dajeden z tých zbojníkov a
či ho nechce celkom dobiť, aby nemohol nič rozchýriť
medzi ľuďmi, čo s ním porobili. A predsa sa opovážil
spýtať:
„A ty ktože si? Či ťa dakto ku mne poslal, alebo si na mňa
naďabil iba tak nevoľky?“ A chlap na to:
„Bývam v tomto kraji a chytal som ryby. Lenže vrany tak
škriekali a krúžili ponad šašiny pri rieke, že som nevydržal,
aby som sa nepozrel, či tam dakto neleží. A veru
nešiel som nadarmo. Len to neviem odkedy tu ležíš.“
To však nevedel ani kupec. Iba v tom si bol istý, že tento
človek mu zratoval život. A potom aj tie vtáky… Keby neboli
tak vrieskali, sotva by bol dakto naň naďabil. Aj tie
mu veľmi preveľmi pomohli.
Ale ten človek, čo našiel kupca ležať poviazaného, nepustil
ho z rúk ani vtedy, keď už stál na nohách a chcel odísť.
Aj mu jednostaj radil, aby nikde nešiel, lebo ďaleko
nedôjde, keď je slabý. A dodal: „Tento kraj je bohatý.
Všetko sa v ňom nájde, čo treba, aby ľudia dobre žili. Tu
ostaň, kým prídeš k sebe.“
Kupec poslúchol. Nepobral sa ďalej, ale začal sa zaoberať,
či sa dakde nepotulujú zbojníci. No tí sa všetci stratili.
Nikde nebolo nič počuť. Iba vtáky švitorili i všelijako
nôtili v kroví.
„A či ti nebudem na ťarchu, kým si sám dačo zhlobím,
žeby som nespal pod holým nebom?“ spýtal sa znova.
„Oj toho sa ty neboj, čím nás tu bude viac, tým sa budeme
lepšie cítiť. Veselšie nám bude aj s planými ľuďmi si
skôr dáme rady.“
Kupec z toho kraja viac neodišiel. Len keď nadol spolu
tiahli kupci na vozoch, pristavil jedného a povedal mu:
„Povedz mojim známym, že domov neprídem. A že možno
aj tu ostanem, lebo sa mi vidí tento kraj. Časom nech
ma prídu pozrieť. Ľahko ma nájdu, lebo nikde niet toľko
vrán ako v tomto kraji.“
Kupec potom naozaj ostal navždy bývať tam, kde ho raz
zbojníci ozbíjali. Hneď neďaleko Tople si postavil
domček. A ešte aj iní v tento rok k nemu prišli. Tak sa im
pri ňom zvidelo, že sa im nechcelo odísť. Nuž si tam
postavili aj oni domy. Po rokoch tam vyrástla osada,
neskôr aj veľká dedina a potom mesto. A ako domov
pribúdalo, menilo sa aj jeho meno. Najprv sa tá osada
volala Vrania i Vranie, lebo vraj nikde nebolo toľko vrán
ako na okolí tej osady. A keď sa z dediny stalo mesto
s murovanými domami, dali mu meno Vranov.
O tých vranách však ľudia vždy vravievali, ako škriekali
a krúžili na tom mieste, kde zbojníci toho kupca orabovali
a zviazali.
Z knihy Skamenená dievka, 1977
